gabriellemiroir

Som z perfektnej rodiny. Moji rodičia sú dokonalí a neviem si predstaviť, že by niekedy mohli byť aj iní. Ale ja nie som taká bezchybná ako oni. Akosi so svojimi náladami nezapadám do predstavy o dokonalej rodine. Jednoducho vôbec nie som dokonalé dieťa.

            Moji rodičia už na strednej vedeli, na akú výšku pôjdu, akú chcú mať prácu, aj to, že sa zoberú. V svoj svadobný deň už mali vymyslené mená pre dve deti, ktoré chceli mať, pre dievča aj pre chlapca. Majú svoju vysnenú prácu od deviatej do piatej, v utorok a vo štvrtok hrajú tenis a v sobotu chodia na večeru vždy do tej istej reštaurácie.

Im sa to asi páči, ale ja to neviem zniesť. Vždy som mala potrebu niečo zmeniť. Najlepšie porozbíjať všetok ten porcelán v jedálni. Ak by sme cez noc o všetko prišli, vlastne by som sa aj tak trochu potešila. Bola by to síce zmena k horšiemu, ale bola by to zmena... Dnes presne o pol šiestej som začula na chodbe otcove topánky. Tak ako každý deň. Vošiel do kuchyne, pozdravil mamu, ktorá varila večeru a sadol si za stôl. Nalial si vína a spýtal sa ma, ako som sa mala v škole. Vtedy to už vo mne vrelo. Vždy to urobí. Dokonca si aj rovnakým pohybom pritiahne stoličku k stolu. A potom nasledujú tie isté otázky a odpovede. Stále dookola.

Dnes som ale miesto zvyčajného „dobre“ povedala, že škola je strašná a už tam v živote nechcem ísť. Nebol nahnevaný, bol iba prekvapený. Bolo to, ako keby ho niekto oblial studenou vodou a zobudil z príjemného sna.

Keď som na druhý deň išla do školy, trvalo mi to dvojnásobne dlho. Jednoducho som mala problém prinútiť sa ísť tým správnym smerom. A potom som to vzdala. Proste som odbočila na prvej križovatke a išla som preč. Možno to znie šialene, ale čím ďalej som išla, tým lepšie mi bolo. Až som sa začala smiať. Rozbehla som sa a išla so prebehnúť ďalšiu križovatku, keď ma zrazu zrazilo auto... Moja mamka je zase tehotná. Ak to bude dievča, bude sa volať ako som sa volala ja.