Uprostred noci sa zobudila. Zase. Realita ju aj teraz rozladila. Pomaly sa presviedčala, že je naozaj hore. Vo vedľajšej izbe počula pokojne dýchať svoju sestru. Snažiť sa zaspať už nemalo cenu, tak vstala , obliekla si župan, zasvietila sviečku a sadla si do kresla. Zase ten istý sen. Stojí na vrchu veže a pozerá dolu na mesto. Na svoj milovaný Paríž. To je jej domov. Ale keď jej otec zomrel, dali ju so sestrou na internátnu školu do Londýna. Neznášala to mesto. Stále pršalo, takže so svojím obľúbeným oblečením, ani prechádzkami popri rieke nepochodila. A okrem toho musela nosiť rovnošatu - dlhú sivú sukňu a hrubé chlpaté pančuchy a stašne širokú bielu blúzu. Proste hroza!!!
Bolo už pol deviatej, keď čakala na raňajky. Bola oblečená do školy, umytá, pekne učesaná, bezchybná. Už na sebe nemohla nájsť ani jedinú chybičku, ktorá by ju aspoň na chvíľu zamestnala. Londýn je tak nudný... Raňajky už boli hotové a jediná vec pred odchodom do školy bolo skryť dosť veľa jedla. Každý večer sa modlila o odpustenie za to, že skrývala raňajky, ale nemohla si pomocť. Staršia sestra, ktorá o tom vedela, jej stále hovorila, že je rozmaznaná. Ale Miriam aj tak nikdy nerozumela, ako možu ľudia na raňajky zjesť niečo také ťažké a nechutné ako sú vajcia so slaninou...
Poobede sa Miriam podarilo vytratiť spod prísneho dohľadu vychovávateliek a ukradnúť si chvíľu pre seba. Ľudia ju už unavovali, keďže všetci Angličatia boli tak nehorázne nudní a divní. Kráčala po svojom obľúbeno chodníčku. Vždy zašla trochu ďalej a ďalej a vždy jej to prešlo. Dnes sa jej nechcelo prísť skôr, ako na večeru.
Už zašla dosť ďaleko a začala sa báť, či jej na to predsa len niekto nepríde. Ale vtedy zazrela niečo krásne. Starý Angličan jazdil na prekrásnom grošovanom koni. Jazdenie bolo jej veľkou záľubou. Rozbehla sa za starým pánom a keďže bol už v dosť pokročilom veku, ľahko ho dohonila. Ale zrazu spomalila a ľutovala, že na vyučovaní nedávala väčší pozor. Vôbec netušila, ako sa predstavujú mladé anglické dámy. Nakoniec iba predbehla koňa a oficiálne sa predstavila. Starý pán potlačil smiech, zastavil koňa a predstavil sa tiež. Miriam sa už chystala uraziť sa, ale keď si sama seba predstavila predstavovať sa počas behu popri koni, zrazu pochopila jeho smiech. Ten pán s komplikovaným menom sa ukázal celkom fajn a vôbec nebol taký suchár ako všetci ostatní. Pozval ju zajazdiť si, čo s ndšením prijala...
V ten deň si Miriam pred spaním do denníka napísala:
To Anglicko nemusí byť zas až také zlé. Našla som tu niečo z domova, to v čom som fakt dobrá. Kone milujem a myslím, že je to dobrý spôsob, ako vyplniť čas predtým, ako budem plnoletá a budem sa môcť vrátiť domov, do Francúzska. Našla som tu kúsok domova, kúsok seba. Ak tu, tak všade sa musí dať niečo také nájsť. A ak by to nešlo, tak nehľadáme dosť dobre.
Miriam sa do Francúzska naozaj vrátila už v deň svojich osemnástych narodenín. Svoju matku našla chorú a už dva týždne po svojom návrate sa vydala za šľachtica, ktorého jej vybrala jej teta, a ktorý bol schopný zabezpečiť celú rodinu. K prvému výročiu jej daronal malé stajne a štyri kone, ktoré si len vyberie, lebo on sa v nich vôbec nevyznal.
A nie, nežili šťastne až kým nepomreli...
Komentáre