Doteraz sa pamätám na obchody s cukríkmi. Vždy som si mohla vybrať jediný druh. A bolo to veľmi ťažké. V obchodoch s cukríkmi sme trávili veky. Niežeby som bola taká nerozhodná, ale bolo ich tam tááááák veľa. A ja som chcela vidieť naozaj všetky.
Asi každý mal svoje obľúbené, ale ako veľmi lákali tie, ktoré ste ešte nikdy nevyskúšali a vyzerali tak lákavo? Ja som sa vždy vzdávala tých, ktoré mi chutili, ale vedela som, aké sú, pre tie úplne nové. A keď mi tie nové nechutili - a ak boli veľmi zlé - myslela som si, že nabudúce si kúpim zase tie, čo poznám a mám rada. Ale nikdy to tak nebolo. Vždy som sa dala nalákať tými neznámymi, ale novými. A stálo to za to. Teda, väčšinou.
A potom som vyrástla. A ochutnala som už všetky cukríky v obchode. A obchod sa už nezdal taký veľký. A ja som sa prestala zaujímať o cukríky.
Mala som niečo dokonalé. Aspoň vtedy sa mi to zdalo. Kedysi moje sny, a zrazu skutočnosť. A potom prišlo niečo iné. Nie stále lepšie, ale iné. A to predtým už zrazu nebolo dokonalé a mne sa stále darilo bez akejkoľvek snahy nachádzať nové a nové nedostatky oproti tomu, čo som síce nepoznala, ale bolo to nové. Vždy sa nechávam zlákať a potom sa deje to isté. Zase. Vždy.
Boh určite nechcel, aby sme žili dokonale istý a stále rovnaký život. Preto vymyslel provokáciu. Lebo vždy sa dá nájsť niečo, čo ešte nepoznáte, čo ste ešte neochutnali. Ale dobre tak, veď je to všetko ešte zaujímavejšie:)
Komentáre