gabriellemiroir

                    Dennik nenarodenej...

              ...alebo, aké je to z druhej strany

15.10.1984

  Milý denníček!

 Rozhodla som sa, že si Ťa začnem písať, lebo zjavne nikto nemieni brať moju existenciu do úvahy. Síce som sa zrodila len včera a nie je to udalosť svetového formátu. Veď, pomyslite, som len splynutím dvoch 23 – chromozómových buniek. Ale aj tak! A ešte, koho som to dokelu dostala za matku! V nebi to určite museli spliesť! Ja nemôžem byť jej dcéra!

 26.10.1984 

           Sláááva!!! Dnes som sa konečne stala embryom! Som veľká už ai ako bodka za touto vetou. Dobré, nie? Ale mama mi veľmi nepomáha. Dnes vypila asi liter kávy a potom už nič! Celý deň trénovala.  Ale tak to býva pred premiérami. Och, zabudla som napísať! Je baletka! A žije prevažne na steakoch, káve a iba sem-tam si dá niečo normálne.  Privádza ma tým do zúfalstva.

           Pred chvíľkou mi začalo biť srdce! Dúfam, že bude také veľké ako to jej. Je vždy veľmi milá a dobrosrdečná.

            Ale práve teraz je veľmi smutná. Zrušili jej všetky predstavenia, lebo je tehotná. Mňa zobrala celkom dobre, aj keď trochu so strachom. Veď ma neplánovala.

            Ale to všetko má aj dobré stránky: konečne si trochu si oddýchla a premýšľala, čo ďalej. Domov sa vrátiť nemôže. Ona domov nemá. Matka jej zomrela dosť skoro, ale naučila ju to najdôležitejšie. Žiť a vedieť žiť naplno. Teraz si  uvedomuje, aká je sama. Ale už má mňa:)

              Dnes skoro zošalela! Akoby sa zrútil vesmír! Dnes nejedla nič a to všetko pre rár kíl navyše! Som zvedavá, čo bude robiť v 9. mesiaci.

              Keďže mamka už nemá príjem – s buškom predsa tancovať nebude môcť – našla si dočastne novú prácu. Po nociach robí v pekárni. Celkom sa jej tam páči.

 ...nikdy som si veľmi neuvedomovala, aké ťažké pre ňu asi muselo byť skončiť s tancom. Vraj mala na to, aby sa stala jednou z najlepších vo Francúzska. Každý to hovoril.  Ona si ma predsa nechala.

                Mamka stále nenašla nič lepšie, takže  prešla zo steakov na kura a z vína a kávy na čaj. Ale najviac jej asi chýbajú nákupy topánok. Ale nikdy by si nepožičala. Má rada pocit, že si na seba a svoj životný štýl  zarobí. To je jedna z vecí, čo ju jej mama naučila. Byť sebestačnou.

          Dnes mamku povýšili! Už okrem pečenia aj obsluhuje zákazníkov! Oslávila to novučičkými novými červenými lodičkami.

            A ja? Rastiem. Celkom sa mi darí. Mama už začína uvažovať nad mojím menom. Keby som bola chlapec, asi by som sa volala Jake. Alebo John.  Nič moc. Dúfam, že na dievčenskom mene si dá viac záležať.

 ...Jaka – môjho otca - mala mama naozaj rada. A už nikdy potom ho nevidela. Vrátil sa k svojej manželke a trom deťom.

              Mamu bolo vlastne ako tanečnicu škoda. Mala byť diplomatkou, alebo psychologičkou.  Svojou slnečnou náladou si totiž v pekárni hneď všetkých získala. A tak mohla uskutočniť svoj plán. Otvorila si vlastnú cukráreň a pekáreň spolu  s niekoľkými kamarátkami. Bola iná a preto úspešná. Mama tam zaviedla recepty, ktoré sa naučila pri svojich cestách po svete. Niektoré dokonca sama vymyslela. Áno, iba na tanec jej bola škoda.

                 Mamka stihla zabehnúť svoju cukráreň, kým ešte vládala. Potom už väčšiu časť dňa odpočívala. S hosťami mama nemala -  ako v mnohých začínajúcich podnikoch -  žiadne problémy.

 Usporiadala veľký večierok vo svojej vile. Teda, našej vile. Pozvala všetkých bývalých kolegov a blízkych priateľov.  Oficiálne ukončila svoju kariéru a pozvala ich všetkých do pekárne. Jednu časť svojej  vily prerobila na caffeteriu a práve tam chcela vítať svojich hostí. A oni prichádzali. Takže mama zarábala. Už mi nakúpila  detské oblečenie,  kolísku a aj kočík.

 ...nikdy nestratila štýl. Ani keď sme nemali skoro nič.  Vždy sme sa obliekali jednoducho, ale pekne. Potom, čo som sa narodila, mamka si ešte aspoň štyri roky nekúpila nové topánky. Ale ja som mala nový pár každý polrok...

                Mamka už skoro vôbec nepracuje. Som už taká veľká, že by mala problémy zaviazať si šnúrky na topánkach. Teda, keby nosila tenisky...

 2.7.1985

Narodilo sa malé zelenooké dievčatko Miriam Karin – teda ja. Mamka sa zo mňa tešila a aj ja z nej, a ešte proste zo všetkého okolo. Ak niekto hovorí, že sa cíti znovuzrodený, verte mi, musí to byť naozaj v dosť prenesenom význame!